Starý sedliacky dom vyhlásený za kultúrnu pamiatku postavil István Nagy v roku 1871 (svedčí o tom nápis na hrade v prednej izbe). Postavil ho v priamej blízkosti brehu rieky Nitry.
Dom bol postavený z hliny. Stavali ho zastaranou stavebnou technikou, spôsobom vykladania tzv. lastovičieho hniezda. Charakteristickým znakom tejto techniky je, že domy stavali bez akéhokoľvek základu a konštrukcie. Stenu murovali len voľným vrstvením blata premiešaného so slamou. Rozmery domu a smer múrov určovali len odhadom voľným okom.
Stavby s drevenou konštrukciou z kolov sa v obci vyskytovali častejšie pred úpravou riek. Do zeme sa vbíjali koly, ktorých vrchnú časť formovali do tvaru písmena V. Spájali ich drevenými hradami, spodnú časť konštrukcie vypletali topoľovým prútím. Hotovú konštrukciu vyložili vrstvou hliny. Strechu pokrývali tradičným spôsobom - trstinou. Štíty stavieb vypletali prútím.
Dom pozostáva z troch miestností: prednej izby, pitvora a zadnej izby. Otvorená kuchyňa je od pitvora a zadnej izby oddelená klenutým otvorom v stene. Do začiatku 20. storočia bola v martovských domoch len jedna izba, v ktorej bývala celá rodina. Zadná izba pri pitvore a otvorenej kuchyni sa používala ako komora.
Neskôr komoru prerobili na izbu. Komoru s vonkajším vchodom pristavali k zadnej izbe, ku komore zasa pristavali maštale pre domáce zvieratá. Kuchynskú časť domu delili od pitvora klenutím. Odtiaľto vykurovali hlinenú pec v prednej izbe, ktorú používali aj na pečenie chleba. Na protiľahlej strane oproti čeľusti pece bolo v kuchyni otvorené ohnisko. Pri ohnisku bol kotol.
Z kuchyne unikal dym otvoreným komínom, ktorý mal tvar obráteného lievika. Aj komín bol pletený z prútia a vymazaný hlinou. Obytné miestnosti domu sa bielili vápnom. Hlinenú podlahu natierali na čierno, na okraje miestností a pod postele maľovali tenký žltý pás. Čiernu podlahu posypali žltým pieskom, ktorý každé ráno upravovali tak, že naň striekali vodu z vyderaveného krčahu a vytvárali ním slučkovité ozdobné vzory.
Veľkú časť prednej izby zaberala pec s prípecnými lavicami. Pri vedľajšej stene je baldachýnová posteľ s maľovaným čelom, ktorej drevená konštrukcia siaha až po strop. V izbe boli obvykle za sebou dve postele spojené rámom. Neodmysliteľnou ozdobou martovských izieb sú maľované taniere, zavesené na stenách. Okrem toho v každej izbe viselo aspoň jedno zrkadlo, často ich bolo aj viac.
Martovce sa od ostatných okolitých dedín nelíšia len svojráznou sedliackou bytovou kultúrou, ale aj ľudovým odevom. Údaje o vzniku ľudového odevu nie sú známe. Našťastie ich dodnes nachádzame v truhliciach a mladé Martovčanky ich dosť často aj prevetrávajú. Ľudový kroj sa rozvíjať začal pravdepodobne až na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Jedinečný je nielen krásou, ale aj tým, že ani v blízkom ani ďalekom okolí sa podobný kroj nenájde.
Ženský kroj má štyri variácie. Z týchto najočarujúcejší je odev dievčat a mladých žien. Pod strakatou skladanou sukňou nosili 3 - 4, prípadne i viac spodničiek, aby vrchná sukňa lepšie držala. Prvá spodnička, tzv. rubáš, je z konopného plátna. Košeľa, zvaná rukávce, s nariasenými rukávmi, ktoré sú nad lakťom naberané, je z plátna alebo batistu. Okraje rukávov zdobili nariasenou čipkou. Na rukávce si obliekali pruslík zdobený zlatou čipkou a stuhou. Spodná časť pruslíku je z plátna, na to našívali vypchatú podušku valcovitého tvaru, na ktorú pripevňovali sukne. Na pruslík si dávali šatku na ramená, ktorá bola vzadu v drieku uviazaná. Okraje šatky zdobili aplikovaním ľaliového motívu a lemovali zúbkami trojuholníkovitého tvaru a čipkou. Zástera sa zhotovovala z modrého alebo bieleho batistu, často aj z tylu. Našívali na ňu stužky, farebné okraje a zúbky. Spodnú časť zdobili čipkou. Na krku nosili 4 - 6 radové strieborné retiazky. Dievčatá mali vo vlasoch len stuhy, mladé ženy bohato zdobený čepiec so zlatou čipkou a farebnými stuhami, na nohách nosili červené alebo čierne čižmy, prípadne topánky.
Šaty mladej nevesty boli spravidla z čierneho hodvábu, taktiež bohato zdobené ako u odevu dievčat a mladých žien. Najvýraznejšou ozdobou nevesty bol svadobný veniec zhotovený z pestrých umelých kvetín, korálkov a zlatých klasov.
Každodenný odev bol jednoduchší, niektoré staršie ženy ho nosia dodnes. Sukňa je tmavá, zvyčajne čierna, rukávce biele alebo modré, pruslík čierny. Šatka na ramená je tiež tmavá a málo zdobená, zástera je z čierneho kartónu.
Mužský odev bol na rozdiel od ženského jednoduchý. Vo všedný deň nosili hladké, biele nohavice z konopného plátna. Na sviatočné dni si obliekali čierne plstené nohavice, čierne čižmy, bielu alebo modrú košeľu a čierny pruslík. V obci si každý osvojil pravidlá nosenia kroja.
Martovské ženy vždy mali vyvinutý cit ku kráse, o čom svedčia aj ich kroje. Typické sú aj ich ručne vyšívané textílie zdobené aplikáciou. S týmto druhom ľudovej výšivky sa nikde inde na okolí nestretneme.
S ľudovým krojom úzko súviseli aj ľudové zvyky. V obci ich bolo viac, preto spomenieme aspoň dva z nich: Na vítanie jari v čase pôstu pred Veľkou nocou sa zišla mládež za súmraku na brehu Horváthovho jazera pod tisícročnými stromami (zasadili ich v r. 1896 na pamiatku milénia), držiac sa za ruky vyhotovili kruh, spievali a tancovali. Zo svadobných zvykov najtypickejší a najpozoruhodnejší je tanec zvaný sviečkový tanec. Tancujú ho stojac pri sebe a držiac sa za ruky vystreté vysoko nad hlavou, v rukách držia horiacu sviečku.
Obec bola vďaka svojej geografickej polohe pomerne izolovaná od svojho okolia, takže mnoho prvkov tradičnej ľudovej kultúry tu pretrvalo dlhšie.
